22. marec 2021, online rozhovor
Ženy na Slovensku, ktoré naberú odvahu nahlásiť znásilnenie a pustiť sa do náročného procesu boja za spravodlivosť, často čelia ďalšej stigmatizácii a spochybňovaniu. Aj to môžu byť dôvody, pre ktoré znásilnenie na Slovensku nahlási len 11 % žien, ktoré ho zažili alebo pravidelne zažívajú. Súčasne platná právna definícia znásilnenia nezohľadňuje (chýbajúcu) vôľu podieľať sa na sexuálnych aktivitách, súhlas, ani právo na osobnú autonómiu a telesnú integritu. Naopak, pri nahlásení znásilnenia príslušné orgány preverujú, či útočník použil násilie alebo hrozbu násilia a či sa človek, ktorého znásilnili, „dostatočne“ bránil. Nakoľko slovenská legislatíva nepovažuje sex bez súhlasu za znásilnenie, väčšina sexuálneho násilia zostáva nepotrestaná a páchatelia unikajú spravodlivosti. Polícii zároveň chýbajú systémové nástroje, ako v týchto prípadoch postupovať, a v jednotlivých fázach vyšetrovania a stíhania absentuje citlivý prístup k traume a ochrana práv človeka, ktorý sexuálne násilie zažil. Osoby nahlasujúce násilie sú chtiac či nechtiac zastrašované zákonnými povinnosťami, ktoré musia splniť pod hrozbou trestného stíhania. Na polícii trávia dlhé hodiny bez sociálnej podpory či asistencie a sú podrobované kontroverzným psychologickým a psychiatrickým posudkom. Znalosť traumy a špecifík sexuálneho násilia pritom absentuje aj u súdnych znalcov a znalkýň.
Ako toto všetko vplýva na spravodlivé rozhodovanie súdov? Majú ľudia, ktorí zažili sexuálne násilie, šancu dosiahnuť spravodlivosť? A ako súdy rozhodujú v prípade veľmi rozšíreného sexuálneho násilia v partnerských vzťahoch? Aj na tieto otázky sme hľadali odpovede s právničkou Barborou Burajovou z Koordinačno-metodického centra pre rodovo podmienené a domáce násilie.
CELÝ ROZHOVOR NÁJDETE TU